píše život

...dnes som sa konecne zmierila s tym, ze moj oblubeny ujo umrel a je uz v nebicku. Bolo to velmi tazke, pretoze po navsteve jeho vdovy, cize mojej tety, sa mi vynorili vsetky spomienky na neho. Ako sme spolu chodievali na borovky, ako ma prvy krat vzal na pivo, ako sme hravali kanastu, alebo ako sme sa len tak prechadzali. Najtazsie asi bolo, pre mna, vidiet jeho kreslo v kuchyni pri piecke prazdne. Uvedomila som si, ze ako vtedy nemal rad ked si tam niekto sadol a my ako deti sme mu obcas robili napriek, lebo nas to tesilo ked nas po dvore nahanal, ze teraz si tam uz nik z nas nesadne. Mozno aj sadne, ale uz len z nostalgickej spomienky. Ved uz ani jeden z nas nebude cakat, ze nas bude nahat a my sa budeme santit. Tento uprsany den mi utkve v pamati ako den, ked ujo uz nebude dalej starnut ale uchovam si ho v pamati ako toho uja s usmevom na tvari.
Mala by som byt uz vyrovnana. No nastala dalsia velka obava zo smrti. Dalsi moj ujo, ktoreho mozem zaradit medzi mojich najoblubenejsich ujov, da sa povedat, ze ho povazujem za brata, ja vazne chory. Vola sa Martin. Zo dna na den mu diagnostikovali agresivnu formu rakoviny. Bol to šok, ved ma len 37 rokov, dve sikovne deti a krasnu zenu. Da sa povedat, ze ma uspesny zivot. Rodinu, dom, pracu a hlavne mnozstvo lasky. A len tak z nicoho nic si k nemu prisadla "dama s kosou". Kolko pribuznych sa pokusa vyhnat damu, nech si odsadne, ale zatial je velmi tvrdohlava. Ved, mala by zvazit kam si sadne, nie je to predsa len tak, zobrat zo sebou hocikoho, mala by si to poriadne rozmysliet! Len prednedavnom som s nim sedela v kuchyni a rozpravala si rozne zazitky. Ako spehoval moju maminu, ked prisla domov so svojim priatelom. Ako vzdy rad spehovanie ukoncil, ked mu dal ocino cokoladu,alebo ho povozil na aute. Bol to pre neho luxus ked mu pozicali bratia auto a on mohol ist balit baby, hoc to nie vzdy nedopadlo ruzovo. Ked ako pubertiak nevytocil zakrutu v zime a skoncil v potoku, ako sa ho pokusil vytiahnut a jeho novy kabat bol cely od blata. Spominali sme i na jeho svadbu, ktora bola uzasna, a poriadne vtipna...Ked sa jeho brat pripil a po sediacky tancoval na parkete, ked sa mu snazili ukradnut nevestu a sestri ho z celej sily drzali, ako nemusel ani velmi uekat pre nevestu, lebo nebolo ani kde utiect :D Ako si zapalil v kuchyni a ako prevenciu proti fajceniu mi jednu podal :) Ked sme boli u neho  na prazdninach a starali sme sa o jeho prvorodeneho syna, pamatne hlasky ako, vsak ho nechaj,ved sa buchne raz,zaboli, a bude vediet ze druhy krat si da pozor. Nekonecne cesty a poznatkov a pribehov ale i vysetrovani od neho, ci zijeme spravne,ci sa snazime a ucime :) Jeho navstevy u nas s detmi a plno dalsich spomienok mi beha po pamati. Verim, ze toto vsetko nebude minulost, ale opat sa spolu stretneme v kuchyni pri vinku, ktore najprv budeme musiet uhadnut z akych ingrediencii sa sklada...Boze, daj mu silu, nech sa uzdravi.